Andrej Dúbravský s králičíma ušima i bez

Andrej Dúbravský

Těžko byste dnes mezi slovenskými mladými umělci hledali někoho, jako je Andrej Dúbravský. Školu skončil sice teprve před rokem, zdá se ale, že výstavní síně v Česku, na Slovensku, ale i ve světě se mu otevírají samy. Andrej se do povědomí lidí zapsal především akty mladých chlapců s králičíma ušima, že jeho díla ale nelze chápat takto povrchně, ukazuje před dvěma týdny otevřená pražská výstava Wrong Time, Wrong Place, po jejíž vernisáži jsme se Andreje zeptali na několik otázek – a hned na začátku i on nás.

Témata tvých děl bych shrnul následujícími slovy: narcismus, sebeglorifikace, fetiš. Jak jsi k nim dospěl?

Chcel by som sa opýtať ja teba, ako si dospel ty k tomu, že témy mojich obrazov sú narcizmus a autoglorifikácia? Na aktuálnej výstave u Petra Novotného vystavujem totiž prevažne obrazy zimnej krajiny alebo takmer abstraktné plátna. Možno máš tento pocit skôr z môjho Instagramu alebo príspevkov na Facebooku ako zo samotných diel?

Abych řekl pravdu, předtím, než jsem blíže poznal tebe a tvé dílo, jsem tě znal jen jako autora obrazů nahých chlapců s králičíma ušima. Právě aktuální výstava mě překvapila, měl jsem jako pozorovatel poprvé pocit, že jdou tvoje myšlenky hlouběji než za pouhou „kontroverzi“. Nakonec jsem začal jinak vnímat i tvé králičí hochy. Nevadí ti ale nálepka „homoerotického umělce“, která se okolo tebe vytvořila?

Kedysi som sa trápil množstvom vecí, chcel som všetkým všetko vysvetliť, trápilo ma, ak si ľudia mysleli o mojom umení alebo životnom štýle niečo negatívne. Každému druhému som uveril kadejaký nezmysel, čo mi „poradili“, nad všetkým som sa zamyslel. Teraz je to inak. Cítim sa veľmi uvoľnene a – ako by možno povedal Rytmus – „idem si svoje“. Na druhej strane aj ja som len človek, a takisto všetko zjednodušujem a škatuľkujem, čiže rozumiem takýmto nálepkám. Priznám sa, že pokiaľ ma budú galérie v Európe a v USA oslovovať s ponukami na výstavy a veľtrhy, zberatelia a inštitúcie kupovať moje obrazy, budem to znášat veľmi veľmi dobre.

Už mnohokrát jsi řekl, že tví mladí chlapci neodrážejí tvé sexuální tužby. Co z tebe v nich tedy je?

Áno. Skôr ide o nejaký problém, ktorý riešim. Snažím sa, aby boli postavy na mojich obrazoch stále v určitom zmysle zvodné, ale zároveň aby boli znepokojujúce, aby naznačovali latentne, že nie je úplne všetko OK. Napríklad, že dospievajúci človek nie je len eroticky príťažlivý objekt. Hoci ja som sa tak rad a zámerne cítil.

Ve svých pracích odkazuješ na staré mistry jako Rembrandta nebo Fragonarda, ale jejich techniku mícháš s popkulturními odkazy a s atmosférou slovenského panelákového sídliště. V čem bereš inspiraci?

Nehľadám inšpiráciu nikde. Mám neustály pretlak inšpirácie, čím viac pracujem, tým som inšpirovanejší. Je pravda, že milujem napríklad Fragonarda, rokoko, alebo baroko, ako si spomenul. Nachádzam tam niečo, čo mi pomáha vyriešiť formálne problémy vo vlastnej maľbe, napríklad ako umiestiť figúry v krajine, ale takisto milujem napríklad umenie 19. storočia a začiatku 20., najmä umelcov, ktorí sa bránili modernizmu a naďalej šľachtili napríklad svetelné efekty na vodnej hladine. Popkultúru vo svojich obrazoch nijak explicitne neriešim, necítim tu potrebu maľovať loga McDonald’s alebo Disney postavičky. Popkultúra tu jednoducho je všade okolo. Necítim k nej odpor, ani pre mňa neznamená pálčivý problém. Zaujíma ma, občas takmer až vedecky, tradičná krása v obraze, obrazy, ktoré by sa takpovediac páčili aj tvojej babke.

Myslel jsem tím spíše propojení tvých děl s internetovou kulturou i estetikou…

Áno, to, čo ma vzrušuje a inšpiruje oveľa viac ako mainstreamová popkultúra, je internet a blogy – Tumblr, xTube, Instagram. Ta nekonečná mnohovrstevnatosť, kde sú ľudia naopak sami tvorcami obsahov. Najmä moje staršie obrazy sú figurálne a naratívne, čiže dokázali zaujať na prvý pohlaď viac ľudí, ako keby som maľoval napríklad čisto abstraktné diela. To je pravdepodobne to popkultúrne v mojich dielach.

Máš nějakou uměleckou „guilty pleasure“?

Milujem napríklad ilustrácie Mirka Hanáka! Práve teraz som v antikvariáte v Štiavnici našiel tri knihy, ktoré ilustroval. Jedna z nich je učebnica zoológie pre šiesty ročník základnej školy zo sedemdesiatych rokov. Je fenomenálna, mala by byť vystavená v Národnej galérii!

Je pro tebe důležitá rozmanitost médií, kterou používáš?

Povedal by som, ze čo sa tohoto týka, držím sa stále len zopár médií, a to veľmi oldschoolových. Nechcem sa pustiť do všetkého len preto, že sa mi v niečom darí. Nezaujíma ma video a móda a neóny, chcem byť perfektný maliar, a to zaberie veľa času – okrem toho mám niekoľko akvárií, chovám sladkovodné krevety a pestujem bonsaje a som závislý na internete…

Ptám se, protože krom klasických maleb pracuješ s keramikou, na tvých výstavách jsou k vidění i výtvarné exprese na textilie.

Keramiku zbožňujem! Presne pred rokom som vytvoril sériu keramických váz inšpirovaných rokokovými vázami, aké sú na zámkoch. Budúci týždeň by som chcel začať zasa pracovať na novej sérii, chcem urobiť aj taniere a možno aj svietniky. Je to veľmi vzrušujúce a zároveň terapeutické. Nečudujem sa, že v každom centre pre liečbu drogových závislosti majú keramickú dielňu. Niektoré obrazy na výstave u Petra Novotného sú namaľované na textílii, ktorá sa používa na čalúnenie matracov. Môže to do obrazu vniesť určitý novy obsah a asociácie, ak divák túto textíliu pozná. No na druhej strane nie je v tom až taký veľký rozdiel – plátno, ktoré používam bežne, je rovnako len akási špinavá textília, čo som sa snažil naznačiť tou kopou nenapnutých plátien na zemi v galérii, ktoré sa tam predávajú na váhu. Snažil som sa trochu zmeniť pohľaď diváka na závesný obraz, snažil som sa ho trochu odsakralizovať, chcel som, aby sa v tom divák prehrabával ako v oblečení vo výpredaji.

Jen v rozmezí několika dní jsi otevřel výstavy v Praze a v Paříži. Jak vůbec stíháš zájem o svá díla a o tvoji osobu?

Som iba prvý rok po škole, ale mám pocit, že sa toho tak strašne veľa deje, že som začal omylom všetkým hovoriť, že som po škole už roky dva. Vlani som bol zo všetkého veľmi vzrušený, na takmer všetky ponuky na výstavy som prikývol. Nepremýšľal som, koľko toho bude. V januári som odletel na polroka do New Yorku a potom som strávil takmer mesiac na chate v Tatrách. Odkedy som sa vrátil, cítim sa stále ako v nejakom medzistupni, takmer nikde sa necítim ako doma. Vôbec neviem, kde budem žiť, alebo či si mám konečne kúpiť auto alebo dom na samote a ako tam preveziem tie akvária alebo sa presťahovať do New Yorku…

Takže si teď třídíš život?

Snažím si naplánovať budúci rok, prikývol som na päť samostatných výstav. Okrem New Yorku ma konečne čakajú aj inštitucionárne výstavy v Kunsthalle v Košiciach a v Galérii mesta Bratislavy. Mám obrovskú radosť z toho, že ma berú važne aj takéto inštitucie a ľudia, ktorí ich vedú. Každý maliar – alebo lepšie povedané každý človek od upratovačky po kuchárov a matiek v domácnosti – túži po uznaní svojej práce a rešpekte, a ten nám neprinesú žiadne peniaze na svete samotne. Ale aby som odpovedal na tvoju otázku…Hmm, stíham to, lebo ma to hrozne baví a mojim maľbam to tiež prospieva.

(Fotografie pro MAUDhomme: Franz Milec)