Banalita, pop a sentiment Franze Milece

Franz Milec

Bratislava je fascinující město. Moderna se v jejích ulicích zcela nahodile a bez jakéhokoli řádu setkává s pohádkově barevnou secesí a brutalita fašistické a stalinistické architektury s mrakodrapy ze skla a oceli. Zašlé obchodní domy s výlohami, které musely být i za minulého režimu bohatší na výzdobu, jsou tu jen pár kroků od moderních komplexů, v nichž se snoubí nakupování, bydlení a západní životní styl. Zkrátka – ať už se ocitnete v Bratislavě kdekoli, město vás automaticky přenese do vzpomínek na města a krajiny, které jste navštívili, nebo alespoň viděli na obrázcích. Díla, která mladý slovenský umělec Franz Milec právě vystavuje v bratislavské galerii Dunaj, komunikují na podobné úrovni. Něco připomínají, promlouvají k divákovi, vyvolávají až meditativní stavy. Jeho debutová výstava Wanderlust tak není, jak název napovídá, jen o toulkách krajinami, ve kterých vznikla všechna vystavená díla, ale především o touze zabrat se do cesty po vlastním nitru.

Jak se cítí umělec, který otevře svoji první výstavu?

Hovorím si, prečo som s tým nezačal už skoršie, a otázka, prečo som nevystavoval už predtým, padla aj na prijímačkách na FAMU. Ale vždy som mal pocit, že v lokálnom galerijnom systéme potrebuješ ako začínajúci umelec nejakú autoritu, ktorá za tebou stojí. Buď to je dobrý kurátor, alebo dobrá škola. 

Když už jsi ji našel, jak dlouho ti trvalo výstavu sestavit?

Koncept vznikal od februára a v júni som mal verziu, ktorú som skoro celú zahodil kvôli školskej kritike. Povedali mi totiž, že robím banálne veci. Chytil som sa toho a robím ešte banálnejšie veci. Banalita je skvelá téma.

Velmi nebanálním způsobem ale na výstavě pracuješ s formátem filmu. Co tě vedlo k tomu, že jsi pro jednu instalaci zvolil videoprojekci, pro druhou diapozitivy, pro další zas fotografii?

Nie je to formát filmu, skôr približovanie sa mu, rozbíjanie toho formátu na malé fragmenty. Fragmenty nie v zmysle deja, ale skôr technického fungovania filmu a jeho účinkov na diváka. V Bratislave som rok študoval filmovú kritiku, rád vychádzam z teoretického backgroundu. Zaujíma ma, ako ľudia uvažovali a uvažujú o filme. Čo vlastne je a ako robí to, čo robí – a ako to formálne spracovať inak ako na papieri. A čo ma viedlo k mutlimediálnosti? Porucha pozornosti. Ale viem si to vyargumentovať tým, že sa vždy snažím nájsť médium, ktoré by dokázalo konkrétnu myšlienku alebo dojem najlepšie sprostredkovať.

Další věc, která práce na výstavě spojuje, je téma vzpomínky, jež je ve tvém podání autentická, ale i uměle vytvořená.

Film má veľmi blízko nielen spomienkam, ale aj tomu, ako celkovo vnímame svet — ako sa v ňom snažíme nájsť zmysel, čo upútava našu pozornosť a čo vypúšťame. Určite sa na Wanderluste prejavilo aj to, že som bol už v detstve podivínom, ktorý sa pozerá na náhodné veci a hĺba nad nimi. Často na to spomínam.

Jednu instalaci a jeden videoart jsi doplnil o vlastní zvukový podklad. Minimální soundtrack jsi na podzim připravil i pro MAUDhomme. Jak hudební tvorba zapadá do tvé vize?

Na hudbe pracujem dlhodobo, ale boli to väčšinou veci do šuflíku. Až teraz sa v tom začalo črtať niečo konkrétnejšie a použiteľné aj v reálnom svete. Momentálne sa pohybujem medzi filmovou ambienciou a hardcore tanečnou hudbou. Najčastejši robím pop, ktorý vám spáli reproduktory a prekazí choreošku na parkete. Ale stále je to pop.

Prekvapivo tá nálepka dáva človeku väčšiu tvorivú slobodu. Vo svete súčasného umenia sú stále obľúbené buzzwords ako inovácia, originalita, šok – to z nej robí elitársky klub. Človek, ktorý chce byť umelcom, sa tomu musí nejak podriadiť a zároveň musí byť súčasťou nejakého inštitucionálneho podhubia, aparátu. Aj keby ste chceli byť len „outsider artist“, musíte sa aspoň nechať zavrieť na psychiatriu. Na pop toto netreba. Robíte svoje veci a pokiaľ bavia, môžete s nimi prepašovať medzi ľudí aj kopu experimentovania – viď Brian Eno, Woody Allen. Z nejakých konvencií vychádzate, odrážate sa od nich, ale počíta sa s tým, že ich budete porušovať, odkláňať sa od zabehnutých koľají. Presne tak to funguje aj vo filme. Inovácia a vývoj prichádzajú organicky, postupne. Ide o progres než o revolúciu, ktorá sa očakáva od všetkého s nálepkou umčo.

Takže zastáváš myšlenku umění lidem, která je teď… populární?

To netvrdím. Moje veci často vznikajú pre mňa. Robím to, čo by som chcel sám počúvať alebo sledovať a ak to niekoho zaujme, je to skvelé, lebo mi to dáva pocit, že ma niekto chápe na inej úrovni ako v bežnom živote. Každopádne, nerozumiem ľuďom, ktorí veci označujú ako komerčné. Výtvarné umenie sa buď predáva bohatým ľuďom, alebo vzniká vďaka grantom bohatých ľudí. Pop je pre mňa v tomto smere alternatívou, ktorou by som mohol jedného dňa financovať svoju ďalšiu tvorbu. Takže tak zapadá do mojej vízie.

Na FAMU i v Praze jsi už druhým rokem. Jak se liší situace umělců na Slovensku a v Česku?

Ako hovorí Andrej Dúbravský, na Slovensku vám ešte stále prejde všetko. Možno aj preto vystavujem v Bratislave… Ale je pravda, že mám v Bratislave aj mimo nej kopec šikovných kamarátov a bolo by dobré ich odprezentovať aj mimo Slovenska, lebo to sa nedeje nejak často. Myslím si, že kto sa chce venovať umeniu ako full-time práci je časom nútený zo Slovenska emigrovať alebo minimálne pracovať medzinárodne, lebo na Slovensku nie je po kultúre zas taký dopyt.

Jednou jsi řekl, že nemáš rád umělce-celebrity. Na druhou stranu, tobě je 21 let, máš samostatnou výstavu, tvoje věci byli vybrány na MFDF v Jihlavě i do DOXu, tohle není tvůj první rozhovor… Myslíš, že je možné byt dnes umělec a zároveň nebýt celebritou?

Tie veci už v mojom veku nie sú nič výnimočné. Problém je, že status umelca sa často zneužíva na prezentáciu seba samého ako kreatívneho génia. Človek tak ostatným hovorí, že je lepší ako oni. Čo je dôležité pre mňa je osloviť svojimi dielami niekoho, mať na niekoho dosah, ukazovať: aha, toto si nevšímate, všímajte si to, prežite to. To ostatné okolo toho nie je umenie, to je show business, ale umelci sú v súčasnom systéme nútení byť do nejakej miery egomanikmi a mať zvládnutý marketing. Existuje veľa ľudí, ktorí sú skvelými umelcami, ale neprobia si reklamu a to ich potopí. Neviem, či je takto (ekonomicky) nastavený systém vhodný pre akúkoľvek tvorbu.

Na druhú stranu, musím povedať, že si tento rozhovor, tak trochu pokrytecky, užívam.

(Fotografie: Denis Bosnic)